Uverejnené 3. 8. 2005 na stránke www.mackysos.sk
Raz večer sa môj priateľ vrátil z reštaurácie s tým, že tam na terase videl krásnu perzskú mačičku, ktorá ale očividne nikomu nepatrila. Trochu zanedbaná a vychudnutá, kŕmila sa tým, čo jej hostia hádzali zo stola. Už sa tam vraj potuluje pár dní. Moje záchranárske city sa hneď prebudili. Po výčitke, prečo ju nezobral rovno so sebou (hoci uznávam, že taxikár by vyhodil z auta mačku aj jeho) som si od neho vymohla sľub, že na druhý deň sa na ňu pôjdeme pozrieť a podľa možností si ju zoberieme so sebou. Nemohla som ani poriadne zaspať, stále som myslela na tú mačku, ktorá sa namiesto rozmaznávania doma na vankúšiku potuluje mestom hladná a špinavá.
Na ďalší deň sme hodili prepravku do auta a začali našu záchranársku akciu. Lenže sme si potrebovali v meste všeličo vybaviť a nechcelo sa nám so sebou ťahať tú prepravku, tak sme ju nechali v aute. Po vybavovačkách sme išli zistiť, či tam mačička ešte stále je. Bola. Chvíľku som ju pozorovala – bola naozaj krásna, ak si človek odmyslel tú špinu a celkový zúbožený stav, so strieborným kožúškom, ktorý našťastie nebol veľmi splstnatelý. Nechala sa pohladkať a chytiť, aj sa o mňa trošku obtierala. Potom jej pozornosť zaujali panie od vedľajšieho stola, ktorým práve priniesli jedlo. My sme mali len nezaujímavý džús a vineu.
Aká krásna cica!
So slovami: “Aká krásna cica!” jej hodili na zem zemiak. Podľa rýchlosti, s akou ho zjedla, som súdila, že musí byť naozaj hladná. Po niekoľkých ďalších zemiakoch šla na prieskum k inému stolu. My sme s priateľom zatiaľ vymýšľali bojový plán. Prepravku sme so sebou nemali, auto bolo ďaleko. Niesť ju na rukách až k autu bolo nemysliteľné, ísť k autu po prepravku a späť zase zdĺhavé. Nakoniec sme sa dohodli, že ja ostanem na mieste a priateľ mi pristaví auto čo najbližšie k reštaurácii. Nedalo sa tam parkovať, tak som mala rýchlo zobrať mačku a doniesť ju k autu.
Znelo to celkom jednoducho a skoro to aj jednoduché bolo. Kým som čakala na telefonát od priateľa, pozorovala som tú krásavicu, ktorá šla “loviť” potravu k ďalším stolom. A potom sa stali tri veci naraz. Zazvonil mi telefón, spustil sa strašný lejak a vyľakaná mačka sa utekala schovať do vedľajšej záhrady. Myslela som, že takéto “skvelé” načasovanie sa deje len vo filmoch a odrazu som mala možnosť zažiť to na vlastnej koži. Priateľovi som mohla do telefónu akurát oznámiť, že tá potvora mi práve ušla. Prehltla som nadávky a snažila sa splniť náš plán. Lenže mačka sa schovala do diery v stene a odmietala z nej vyjsť. Pred tou dierou rástli kríky, po daždi úplne mokré. Do nich som si čupla a pokúšala sa presvedčiť ju, že vliezť mi do náručia je ten najlepší nápad. Okamžite ho vetovala. Vyliezala som z kríkov, celá mokrá a špinavá a tam stála čašníčka a pozerala na mňa ako na blázna. Keď som jej vysvetlila, že sa snažím chytiť tú mačku, pohľad sa jej veľmi nezmenil. Zatvárila sa pochybovačne a “priateľsky” ma upozornila, nech si dám pozor, lebo “ma škrabne, a ešte chytím nejakú.. toxoplazmózu.” Nemala som nervy vysvetlovať jej to. Radšej som šla k priateľovi, preparkovali sme a zobrali prepravku.
Lasička
Mačička sa už vyhrievala na slniečku na záhradke. Prepravku sme položili na zem a so slovami” “Neboj, nič ti nespravíme, poď k nám,” sme sa k nej blížili. Mačka na nás pozrela a asi nám zle rozumela, lebo utiekla do žihľavy. A naháňačka po mokrej záhrade sa začala. Čašníci prestali odpratávať stoly a so zájmom sledovali, ako beháme po tráve, kríkoch, kričíme na seba Tu je!, Tam ušla a vrháme sa na zem. Z okna nad nami sa vyklonili dve panie a usúdili, že dianie pod nimi je zaujímavejšie ako televízia. Pýtali sa nás, či je naša a či sme so Slobody zvierat. Mačka medzitým po dokonalých kľučkách vkĺzla opäť do diery v stene. Nastavili sme k nej prepravku a už nám len ostávalo nejako ju tam dostať. Od kuchára sme si vypýtali vhodnú návnadu. Dala som jej kúsok mäsa a zvyšok hodila do prepravky. Dobrovoľne tam však odmietala vliezť. Chcela som ju tam postrčiť, ona zasyčala a zavrešťala, ja som sa zľakla a pustila ju. Opäť utiekla do záhrady. Keď sme ju nalákali späť do diery, slova sa ujal môj priateľ. Keď mačka trochu vykukla, zdrapil ju za kožu na krku a nasúkal do prepravky, nedbajúc na zvuky, ktoré z nej vychádzali. Prepravku sme rýchlo zavreli a konečne bola lapená! Keby nebolo môjho priateľa, chytám ju asi dodnes. Nebudem popisovať, ako sme po tej nahánačke vyzerali, ale v tej reštaurácii sa asi tak ľahko neukážeme.
Po návšteve u veterinára sme ju separovali v obývačke, kde sa pomaly osmeľovala. Moji mačiaci si však zrejme mysleli, že tam schovávam bájny mačací poklad, lebo sa všemožne snažili dostať do obývačky a ja som tam prechádzala len pomocou niekoľkých kľučiek, úskokov a šprintu. Mačička Lasička sa správala ako vzorná bytová dáma, bola veľmi milá a prítulná, len jej bolo smutno. To mi dávala najavo vždy o štvrtej ráno. Hľadala som jej nový domov a určite by sa pre ňu rýchlo nejaký našiel. Našťastie ma na fóre tejto stránky Andrea upozornila na oznam s opisom jednej stratenej mačky, ktorý sedel práve na Lasičku. V telefóne sa mi ozvala pani, celá bez seba od šťastia, že to je ich Vločka, už ju niekoľko týždňov hľadajú a veľmi im chýba. Ešte v ten večer si prišla po ňu aj s malou dcérkou a prepravkou. Lasičku, vlastne Vločku, som rýchlo chcela presunúť z mojej do ich prepravky, tú však nezavreli a tak zase ušla. So silným pocitom deja vu som urobila pár kľučiek v kríkoch, skočila po nej rybičku, lapila ju a napchala do prepravky. Tentoraz ju už zavreli. Lúčili sa so slovami, že vypadla z terasy už štvrtý krát. “Veď viete, lietajú tam holuby a ona za nimi skáče”. “Hej viem, a preto svoje mačky na nezabezpečený balkón nepúšťam,” snažila som sa jej vysvetliť, ale zdalo sa mi, že márne. Na fakt, že keby som si ten oznam všimla hneď na začiatku, mohla som sa vyhnúť hodinovej naháňačke po mokrej záhrade, obtiažnym presunom do obývačky a budeniu o štvrtej ráno, sa radšej snažím nemyslieť.