1. miesto v súťaži o NAJ článok na stránke www.mackysos.sk, uverejnené 5. 7. 2006
Osoby a zvieratá v príbehu sú vymyslené, podobnosť s inými skutočnými osobami a zvieratami je úmyselná.
Hovorí jedna kamarátka druhej: „Našej mačke sa narodili krásne mačiatka. Chceš sa ísť pozrieť?“ „Jasne, veď malé mačiatka sú také roztomilé...“
Ešte pred chvíľou som bolo v teple a bezpečí vnútri v mame, ale teraz namáhavo dýcham ostrý vzduch. Cítim, ako ma niečo príjemne masíruje po celom tele a vnímam vôňu, ktorá mi je akosi dôverne známa, hoci ju nasávam po prvý krát. Okolo mňa sa hemží čosi teplé a chlpaté, neviem čo to je. Potom zacítim zvláštny prázdny pocit kdesi v útrobách a mimovoľne hľadám v tom teple dačo, čo mi tento pocit pomôže zahnať. Niečo mi hlavičku tisne smerom k akýmsi výčnelkom. Ústami skúmam, čo to je a odrazu sa mi do nich nahrnie voľačo náramne dobré a príjemné a pocit prázdnoty mizne. Vnímam čoraz nejasnejšie akési neznáme zvuky a pach, no viem, že tu som v bezpečí. Potom už nevnímam nič.
Som čoraz väčšie a skúsenejšie. Keď som prvýkrát otvorilo oči, bálo som sa všetkých tých nových dojmov, no zároveň ma aj čosi ťahalo ísť ďalej a zistiť, čo tam všetko je. Spravilo som pár nesmelých krôčkov, potom som začulo neznámy zvuk a radšej sa pritúlilo k mame, kde je tak nádherne teplo a bezpečne. No teraz sa osmeľujem čoraz ďalej, až kým ma mama nezaženie naspäť. Okolo mňa sú neustále chlpaté teplé pohyblivé stvorenia s podobnou vôňou ako mám ja a mama. Skúšalo som do niektorého štuchnúť a zahryznúť sa, ale ono vydalo zvláštny zvuk a chcelo ma pohrýzť tiež. Odvtedy zisťujem, čo všetko si môžem dovoliť a ako sa čo najlepšie priblížiť, aby som mohlo uhryznúť a pritom nebyť uhryznutý. Niekedy sa mi to nedarí, ale ja sa vytrvalo snažím.
Najlepšie je, keď sa predo mnou niečo hýbe a ja sa to pokúšam chytiť. Vtedy cítim zvláštne vzrušenie a zabúdam na všetko okolo seba. Často ani neviem, prečo to robím, ale moje telo sa akosi mimovoľne prikrčí a vyskočí a ja sa to snažím čo najlepšie chytiť pazúrikmi, aby som to malo len pre seba. Nikdy sa mi to ešte nepodarilo, tak ani neviem, čo je na konci tohto snaženia, ale mám pocit, že je to niečo úžasné, kvôli čomu sa oplatí pokúšať. Zvykám si už aj na ten neznámy pach a zvuk, často sa stáva, že sa ocitnem priamo pri zdroji toho pachu, niečo ma zdvihne do výšky a dotýka sa mi srsti. Spočiatku mi to bolo nepríjemné, ale začína sa mi to páčiť.
Veľmi sa bojím. Necítim žiadnu známu vôňu, ani mojej mamy, ani mojich súrodencov. Len tú neznámu, trošku podobnú tej, ktorú som cítilo, kým som bolo u mamy, no predsa inú. Zúfalo volám mamičku, ale neozýva sa. Neznámy tvor a zdroj toho zvláštneho pachu ma zase zdvíha a dotýka sa mi srsti. Trochu ma to ukľudňuje, ale aj tak sa snažím dostať dolu, chcem ísť za mamou. Hľadám ju, potácam sa, som unavené. Odrazu predsa len zachytím závan nejakej známej vône. Idem k nej, vdychujem ju, skúmam ústami. Zacítim prázdnotu vo vnútri a ja viem, čo mám robiť. Otváram ústa, veľmi mi to nechutí, ale pocit prázdnoty mizne. Potom vnímam tlak vzadu na brušku, uvoľním ho, automaticky sa snažím hrabať, no veľmi mi to nejde, mám pocit, že niečo nie je v poriadku. Počujem veľmi silný zvuk, je mi to nepríjemné, neznámy tvor sa blíži a ja sa ocitám vo vzduchu a vzápätí na čomsi sypkom. Skúšam hrabať, už to ide. Som zo všetkých tých nových vôní a zvukov zmätené a unavené, chvíľu blúdim, nakoniec nájdem čosi mäkké a teplé, čo mi trochu pripomína mamu, tak si ľahnem a zaspím.
Pomaly si zvykám. Už skoro vôbec nehľadám mamu ani súrodencov. Toho neznámeho tvora mám čím ďalej, tým radšej. Dotýka sa mi srsti a škrabká okolo tváre; vtedy sa mi rozlieva po tele teplo a mňa to núti vydávať zvuk, ktorý inokedy nevydávam a ja sa cítim ešte lepšie, cítim sa ako kedysi, keď som bolo ešte malé a v bezpečí u mamy. Začínam ho vyhľadávať a chcem byť čo najviac v jeho prítomnosti. Často sú pri ňom rôzne pohybujúce sa veci a mňa sa zmocňuje ten starý pocit, krčím sa, skáčem, behám, chytám a už mi to ide dobre. Striehnem aj na toho neznámeho tvora, ktorý mi už začína splývať s mamou. Snažím sa loviť, ale vtom sa ozve vysoký zvuk, ktorý mi pripomína ten, keď som sa snažilo loviť súrodencov a ja viem, že si musím dávať pozor.
Celkovo cítim spokojnosť, ale niekedy neviem, čo robiť. Blúdim po svojom rajóne, skúmam veci, či nenájdem niečo zaujímavé. Skáčem a zisťujem, kam až sa môžem dostať. Jeden skok mi trochu nevyšiel, nakoniec to však ustojím, pričom štuchnem do nejakej väčšej veci vedľa mňa. Odrazu sa ozve tresk, ja sa zľaknem a odbehnem. Po chvíli sa odvážim opäť vyjsť, keď vtom počujem ďalší hluk, tentoraz iného charakteru. Blíži sa mama, avšak nejako inak ako zvyčajne. Cítim sa neisto a radšej utekám. Hluk a mama idú za mnou. Po nejakom čase to ustane, nuž natešené vyleziem, obtieram sa mame o nohy a chcem sa maznať.
Som ako zvyčajne na prieskume. Odrazu zbadám čosi nezvyčajné. Opatrne sa blížim k miestu, kadiaľ sa doteraz nedalo prejsť, ale teraz je tam voľný priestor. Zastanem a pozorne vetrím. Keď sa dlho nič nedeje, pomaly idem ďalej a všetko okolo seba oňuchávam. Vtom sa mi mihne nad hlavou čosi malé a mňa sa opäť zmocní ten starý známy pocit. Musím to chytiť! Odrazím sa a spravím mohutný skok, to malé mi však uniká a ja cítim prázdno pod sebou, až zrazu...
AU! Cítim veľkú bolesť a prekvapene sa obzerám, kde som sa to ocitlo. Všetko okolo mňa je neznáme, samé cudzie vône a zvuky. Som dezorientované, vyľakané, neviem, čo mám robiť. Vedľa seba začujem hluk, to musí byť nebezpečenstvo, snažím sa utiecť, zacítim ostrú bolesť v labke, ale stále idem; skočím do krovia a snažím sa spamätať. Opäť počujem nejaké zvuky, ale pocit nebezpečenstva sa stratil, idem preskúmať, čo je zdrojom tých zvukov. AU! Znovu bolesť, ktorá ale nesúvisí s tou predchádzajúcou, do tela sa mi zabodávajú malé ostré veci, chcem utiecť, ale niečo ma drží. Prskám, vrčím, snažím sa škriabať, bolesť sa však stupňuje a ja už nemám síl. Ochabujem a zatváram oči...
Na ulici stretne jedna kamarátka druhú. „Počula som, že ti ušla mačka. Ako to dopadlo?“ „To ti bolo strašné! Moja dcéra zabudla zavrieť okno, a to len dva dni predtým, ako nám ho mali prísť zasieťovať. Zistili sme to celkom rýchlo po tom, čo Giny nepribehla na vôňu svojej obľúbenej kuracinky. Rýchlo sme zobrali tú kuracinu a vybehli ju von hľadať. Už to vyzeralo beznádejne, keď sme zbadali v kríkoch nejakých malých uličníkov. Išli sme sa pozrieť, čo robia, a predstav si! Držali našu Giny a jeden sa jej snažil podpáliť chvost! Bola som celá bez seba od zlosti, ale iba som zobrala Giny a utekala s ňou k veterinárovi, manžel tam ostal, aby si to s nimi vybavil.
Celou cestou som plakala, myslela som, že je mŕtva. Vtedy som si uvedomila, ako veľmi ju mám rada. Pritom som o nej nechcela ani počuť, keď mi s ňou ako s malým mačiatkom prišla dcéra od priateľky. Keď mi potom rozbila vázu po praprastarej mame, chvíľu som myslela, že ju roztrhám v zuboch, no tá malá potvora na mňa len pozrela svojim krásnym nevinným pohľadom a ja som jej musela odpustiť. O tomto všetkom som rozmýšľala, kým som ju držala nehybnú v náručí. Odrazu slabo mňaukla a do mňa vošla nádej. Veterinár ju ošetril, povedal, že má narazenú labku z toho pádu, niekoľko škrabancov a pomliaždenín, asi z kameňov, čo do nej hádzali a je v silnom šoku. No s najväčšou pravdepodobnosťou bude v poriadku.“ Kamarátka, ktorá počas rozhovoru híkala na patričných miestach, konečne prišla k slovu. „No aspoň, že to! Ako sa má teraz?“ „Už sa celkom zotavila, je opäť veselá, zdá sa, že, jej neostanú následky. Mali sme šťastie. Keby sme bývali vyššie alebo prišli neskôr...“